12 statočných proti konzervatívnemu extrému

Autor: Ľubomír Višňovec | 21.5.2020 o 18:37 | (upravené 21.5.2020 o 18:51) Karma článku: 11,65 | Prečítané:  6603x

Pri pohľade na vyjadrenia niektorých poslancov Národnej rady sa zdá, že ústavný súd čakajú krušné 4 roky. 

Nikoho, kto si pred voľbami aspoň trochu pozrel zloženie kandidátok jednotlivých politických strán, hnutí, či koalícii priznaných aj nepriznaných, nemôže pri pohľade na rozloženie síl v parlamente prekvapiť, že sa postupne začínajú z radov poslancov (ale aj predstaviteľov vlády) ozývať názory, ktoré by sme veľmi konzervatívne mohli označiť za, nuž, konzervatívne. 

Začalo to vyjadrením ministra zdravotníctva, ktorý považuje umelé prerušenie tehotenstva za zákrok, ktorý nie je nevyhnutný a treba s ním počkať, až kým neskončí pandémia, (čo na tom, že sa dá vykonať len do 12. týždňa tehotenstva), pokračovalo to kritikou na adresu ombudsmanky a nevzatím na vedomie správy o činnosti verejného ochrancu práv. Nasledovať bude návrh zákona o zákaze interrupcii a nedeľného predaja, a internety vylovili aj starší návod poslanca Vašečku, ako a kde správne ejakulovať. 

S akoukoľvek dávkou optimizmu sa nedá predpokladať, že by napríklad spomínaný zákon o zákaze alebo aspoň čiastočnom obmedzení interrupcii v parlamente neprešiel. Premiér sa alibisticky tvári, že pri týchto témach majú jeho poslanci voľnú ruku, a poslanci hnutia Sme rodina ani v minulom volebnom období s podobným návrhom problém nemali. 

Čo sa týka fašistov, obmedzovanie základných ľudských práv je v podstate ich jediným identifikovateľným programom, no a Smer s radosťou zahlasuje za všetko, čo môže spôsobiť rozkol v koalícii. Keď aj náhodou nie celý jeho klub, pár poslancov sa nájde, (viď. Podmanický a Kéry), čo na nadpolovičnú väčšinu stačiť bude, aj po vrátení zákona prezidentkou. (V takom prípade nestačí väčšina prítomných poslancov, minimálne teda 39, ale väčšina všetkých poslancov, teda aspoň 76.) 

Čo teda zabráni poslancom a poslankyniam, aby zo Slovenska za 4 roky spravili farskú republiku? 

Na liberálnej demokracii (ktorou Slovenská republika je, či sa to Mgr. Dankovi a iným páči, či nie) je super, že síce vládne väčšina, nemôže tak však robiť na úkor práv a slobôd menšiny. V skratke, neplatí “vyhraj voľby a môžeš všetko”, ale skôr “vyhraj voľby a môžeš všetko, čím neohrozíš práva tých, ktorí voľby nevyhrali, a zároveň neporušíš ústavu”.  

Práve Ústava SR je totiž jediné “písmo sväté”, ktorým by sa mal zákonodarca riadiť, keďže hneď v jej prvom článku sa píše, že Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Ústavu má zákonodarca častokrát v zuboch, a aj keď sa ju snaží aspoň naoko rešpektovať, občas to predsa len nevydrží, postaví si hlavu, rozhodne sa ústavu ignorovať a prijme zákon, ktorý je s ňou v rozpore. Ústava má v takej situácii naštastie ešte jedno eso v rukáve. (Dvanásť statočných, prosím, na scénu.) 

Áno, v ideálnom svete by najvyšší zákon republiky rešpektovali všetci, zákonodarcom počnúc. Avšak, keďže v ideálnom svete nežijeme, existuje orgán, ktorého hlavnou náplňou práce je ústavu chrániť, respektíve, povedané trochu pateticky, chrániť nás pred nami samými. (Zabudnime na chvíľu na množstvo rozpačitých rozhodnutí, ktoré z Košíc počas existencie Slovenska prišli, topiaci liberál sa aj ústavného súdu chytá.)

Pri momentálnom rozložení politických síl je funkčný ústavný súd, ktorý si dobre robí svoju robotu, azda jedinou brzdou pred “poľským scenárom” obmedzenia práv žien, menšín, skrátka pred tým, aby sa zo Slovenskej republiky za štyri roky stala Slovenská katolícka republika. 

Za niečím, čo rozfúka pahrebu nádeje, že ešte nie je všetko stratené, nemusíme ísť až tak ďaleko do histórie, napríklad o v úvode spomínaných interrupciách už ústavný súd raz rozhodoval (PL. ÚS 12/01). V roku 2001 skupina 31 poslancov NR SR, zastupovaná kým iným, než vtedajším poslancom za KDH a (zdá sa) budúcim generálnym prokurátorom, JUDr. Danielom Lipšicom, napadla zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva. Poslancom sa nepáčilo, že zákon umožňuje interrupciu do 12. týždňa tehotenstva aj bez udania dôvodu. 

Ústavnému súdu vtedy síce trvalo neuveriteľných 6 rokov (!), kým rozhodol, v roku 2007 však nakoniec v pomere 7 hlasov k 5 (áno, správne počítate, aj vtedy bolo statočných len 12, nie však kvôli chýbajúcemu Kočnerovmu kamarátovi Mamojkovi, ako je tomu teraz, ale kvôli námietke zaujatosti voči sudcovi Jurajovi Horváthovi, ktorý napokon nehlasoval) dospel k záveru, že umelé prerušenie tehotenstva do 12. týždňa jeho trvania nie je v rozpore s ústavou. Viacerí ústavní sudcovia vtedy konštatovali, že išlo o najvýznamnejšie a najemotívnejšie rozhodnutie, ktoré museli počas svojho pobytu v Košiciach urobiť. 

Pri pohľade na obsadenie poslaneckých lavíc to vyzerá, že ústavný súd sa musí pripraviť na krušné časy a ústavní sudcovia na viaceré nepríjemné a emotívne rozhodnutia. K dvanástim statočným sa snáď v čo najkratšom čase (najskôr však na jeseň) pridá aj trinásty sudca či sudkyňa, a zostáva nám len dúfať, že im rozhodovanie o dôležitých kultúrnych otázkach tentokrát bude trvať kratšie, ako 6 rokov. Bojím sa, že toľko času totiž tentokrát nemáme. 

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Fico sa nechystá zo Smeru odísť, je však pripravený zmeniť správanie

Pellegrini a Raši by mali po závratnej kariére robiť pre Smer, tvrdí Fico.

Komentár Petra Schutza

Charita a banda štyroch

Taliansko je spoločný európsky problém, kde všetky ostatné uhly pohľadov prepisuje možnosť bankrotu.


Už ste čítali?